Názov rádu:
Rád sv. Bazila Veľkého


Iné názvy:
Baziliánsky rád, Otcovia Baziliáni, Чин святого Василія Великого - Rád sv. Bazila Veľkého,Ordо Sancti Basilii Magni .


menej známa názva (na našom území nepoužívaná) nášho Rádu: Baziliansky Rád sv. Josafáta


Prezentacija o historii i sučastnosti

Organizácia rádu:
Rád sv. Bazila Veľkého sa delí na provincie, ktoré sa skladajú z monastyrov a rezidencií. Provincie majú pôsobisko na území jednotlivých štátov.

  • Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa na Ukrajine (od roku 1992 tu patrí i Zakarpatská provincia sv. Nikolaja), má 29 monastyrov a rezidencie
  • Provincia nepoškvrneného Počatie Bohorodičky v Argentíne, 3 monastyry
  • Provincia sv. Jozefa v Brazilii, 15 monastyrov
  • Provincia Presv. Srdca Isusa v Kanade, 10 monastyrov
  • Provincia sv. Stefana v Maďarsku, 5 monastyrov
  • Provincia Ochrany Bohorodičky v Poľsku, 4 monastyry
  • Provincia sv. ap. Petra a Pavla v Rumunsku, 3 monastyry
  • Provincia sv. Cyrila a Metoda na Slovensku, 4 monastyry
  • Provincia Zosnutia Bohorodičky v USA, 7 monastyrov



 

sv. Bazil Veľký

Narodil sa roku 329 v Cézarei Kappadockej. Pochádzal z početnej a významnej kresťanskej rodiny, ktorá dala Cirkvi niekoľko svätých (babička Makrína, rodičia Bazil a Emília, sestra Makrína, bratia Peter a Gregor Níssky. V útlom veku vychovávala Bazila jeho babička, sv. Makrína. V tomto období prekonal Bazil ťažkú chorobu, ktorej takmer podľahol. Zlé zdravie sa potom prejavovalo v celom jeho živote. Keď získal základné školské vzdelanie, začal študovať rétoriku. Prvým učiteľom mu bol otec, ktorý mal rétorickú školu. Po otcovej smrti pokračoval v štúdiu v Cézarei, potom v Carihrade (dnešný Istanbul) a nakoniec v Aténach, kde sa zrodilo jeho trvalé priateľstvo s sv. Gregorom Naziánským. V Aténach obaja poznali len dve cesty: jedna viedla do chrámu a druhá do školy. V tomto meste študoval Bazil päť rokov rétoriku, filozofiu a medicínu. Práve tu v ňom vznikla túžba po asketickom živote. Z Atén sa vrátil do Kappadócie a nejakú dobu účinkoval ako rétor. Potom odišiel do Egypta, Sýrie a Palestíny, kde poznával rôzne typy mníšskeho života. Krst prijal ako tridsať ročný v rieke Jordán ( v roku 359). Po návrate do Kappadócie vytvoril mníšsku komunitu na púšti v Ponte, ku ktorej sa pridal i jeho priateľ - sv. Gregor Naziánský. Obaja vzdelaní Kappadočania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali štúdiu svätého Písma a starších cirkevných spisovateľov, obzvlášť Origena. Pretože počet bratov stále vzrastal, vypracovali priatelia i pravidla spoločného života, ktoré sa neskôr stali základom mníšskych reguly na Východe no i na Západe. V púšti žil Bazil takmer behom celej vlády Juliána Apostaty. S nástupom cisára Valensa sa situácia katolíkov ešte zhoršila. Bazil bol povolaný k cézarejskému biskupovi Eusébiovi, aby ako teológ bránil božstvo Isusa Christa proti arianizmu. Roku 364 bol Bazil vysvätený na kňaza. To preňho znamenalo priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti. Keď potom nastal v Kappadócii hlad a neúroda, zastával sa Bazil chudého ľudu a donútil lichvárov s obilím, aby otvorili sýpky, a boháčov povzbudzoval k štedrosti. Sám každodenne sýtil mnoho ľudí, a to nielen kresťanov, ale aj židov. Úcta k nemu bola všeobecná, a tak bol po smrti biskupa Eusébia v roku 370 zvolený jeho nástupcom na stolci cézarejskom. Situácia v metropolii však bola zložitá a časť obyvateľov odmietla metropolitovi poslušnosť. Hlavnou Bazilovov úlohou bolo dosiahnuť na svojom území kľud. To potrebovalo silnú osobnosť. Bazil bol vynikajúci pastier, ale bol i temperamentný a pevnej vôle. V jeho povahe bola určitá prísnosť, ktorá sa niektorým zdala ako tvrdosť alebo ako pýcha. To vyvolalo nielen nepriateľstvo heretikov a cisára Valensa, ale i nepochopenie niektorých cirkevných predstaviteľov. Veľkým sklamaním bolo pre Bazila nedôverčivý ba až odmietavý postoj rímskeho pápeža Damasa, od ktorého žiadal pomoc pre herézy a nepokoje zmietanú východnú cirkev. Bazil sa tiež venoval reforme Bohoslužieb ( je autorom liturgie sv. Bazila), šíreniu mníšstva, zakladaniu rôznych ústavou pre nemocných, prestárlych, siroty a pocestných. Zakladal tiež školy. I keď mal Bazil mnoho nepriateľov, mal tak veľkú autoritu, že ho ani ariánsky zameraný cisár Valens nedokázal zbaviť katedry. Keď cisár vyslal k biskupovi vojvodu Modesta, ktorý mu hrozil zabavením majetku, vyhnanstvom a smrťou, Bazil mu odpovedal: "Aj keď mi vezmeš majetok, sám sa neobohatíš a mňa tím neochudobníš. Predpokladám, že nepotrebuješ tieto moje vetché šaty a niekoľko kníh, čo je celé moje bohatstvo. Vyhnanstvo pre mňa neexistuje, však nie som viazaný miestom a všade, kam ma pošlú, je zem Hospodinova. A čo mi môže urobiť mučenie? Však som tak slabý, že po prvom údere zomriem. A smrť je pre mňa darom, lebo ma skôr privedie k Bohu." Prekvapený vojvodca mu povedal: "Doteraz so mnou tak nikto nehovoril!" Bazil odpovedal: "Áno, však si ešte nikdy nehovoril s biskupom. Vo všetkom inom sme poslušní a pokorní, ale ak ide o Božie veci, vtedy hľadíme len na Boha a plníme jeho vôľu." Dvakrát bol cisár rozhodnutý poslať Bazila do vyhnanstva, ale po prvýkrát mu vážne onemocnel syn, ktorý bol zachránený Bazilovou modlitbou, a po druhýkrát sa cisárovi trikrát zlomilo v ruke pero, ktorým chcel listinu podpísať. A tak radšej zmenil svoje rozhodnutie. Prísny asketický život a mnoho utrpenia podkopalo i tak slabé svätcovo zdravie. Zomrel ako päťdesiat ročný dňa 1.1.379. Najväčšia Bazilova zásluha je to, že v dobe, keď boli rovnako mysliaci biskupi rozptýlený, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nicejského vyznania viery. Vypracoval terminológiu, ktorá sa stala celo cirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi, ktoré už samo o sebe činilo ariánstvo bezmocným. Jeho telo bolo križiakmi prenesené do Flander, jeho hlava sa nachádza v Athoskom monastyry sv. Atanáza a jeho ruka je uchovávaná v Benátkach.

Provincija sv. Kirila i Metoda na Slovensku


Osnovopoložnikom kinovialnoho (obščžyteľnoho) sposobu žyvota monachiv je sv. Vasilij Velikyj. Svoje pravila postaviv na sv. Pismi proto suť vse aktualny i po tak dovhij dobi. Vychodne monašestvo rjadilo sja joho pravilami o čim svidčiť prep. Teodor Studit, kotryj v 9 storoči hovoriť, že chto ne žyje podľa sv. Vasilija, toho ne považuje za monacha. Na našy zemľi prichoďať vychodne monašestvo z prichodom sv. virozvistovateľiv sv. Kirila i Metodija. v 10 storoči bylo podľa svidčiňa rimskoho papy v pismi uhorskomu kraľovi na jeden latinskyj monastyr 1000 vychodnych monastyriv v uhorsku. Na našych zemľach najvyznačňišyma byli monastyri v Krasňim Broďi i Bukovij Hirki. Monastyr v seľi Krasnyj Brid, zo 14 storoča (a može i skoriše, zminky sja ne sochranili,) proslaviv sja velikyma puťami na Prazdnik Sošestvija sv. Ducha i Pokrova Presv. Bohorodicy, i pizňiše osnovanyj monastyr na Bukovij Hirci pri Stropkovi z puťami na Preobraženije i Vozviženije Čestnaho Kresta. Do 18. storoča monastyri byli samostatny pidľihali mistnomu jepiskopovi. v 1734 po smerti jepiskopa Bizancija došlo ku spojiňa pjaťoch monastyriv 4 na Pidkarpaťi i Krasnobrodskoho monastyrja i vytvoriňu Činu sv. Vasilija eparchijalnoho prava. Jeromonach Joanikij Bazilovič, protoihumen i archimandrit, starav sja o obnovľiňa duchovno žyvota monachiv, zložyv pravila, vydav knihu Imago vitae monastica. Neskirše 1858 vladyka Josif Gaganec z Aleksandrom Duchovničom zložyli na osnovi tvoriv sv. Vasilija pravila pro monachiv Činu sv. Vasilija Velikoho, kotry platili i v našych monastyrjach na Slovensku. Choč z pričiny nedostatku poklikaňa, monachy opustili monastyr na Bukovij Hirci (joho posľidňim ihumenom byv o. Metoďij Kralickyj, ČSVV) a monastyr na Krasňim Broďi sja stav žertvov peršoj svitovoj vojny, naperek tomu toty obidva monastyri byli i na dalše centrami duchovnoho žyvota grekokatolikiv po obidvoch bokach Beskiďiv, a duchovnu obsluhu virnikam podavali monachy, kotry dochodili tu z monastyrja sv. Vasilija Velikoho v Užhoroďi. V 20 rokach 20 storoča sja usiľom halickych vasilijan, prevadžať reforma karpatskych monastyriv podľa vzoru dobromilskoj reformy z r 1882 v Haliči. Nasľidkom toho do našych monastyriv sja jich vpyvom začinajuť prosadžovati rizny latiňsky praktiky, čudži vychodnomu monašestvu (počitaňa serdcja XC, adoraciji, krestny dorohy a dalšy). Okrim toho 1930 roku čerez nadaňa exempciji - vyňaťa z pid jurisdikciji mistnych jepiskopiv dochodiť ku spojiňu z haličkyma monachami Vasilijanami, kotrych obnoviteľom byv svjaščenomučenik Josafat Kuncevič v 1617 roku, spojiňom samostatnych monastyriv do jednoho celku vytvoriňom Činu sv. Vasilija Velikoho v Polsko- Litovskim kraľovstvi, podobno jak to bylo za jeromonacha Joanikija Baziloviča z karpatskym monašestvomv r. 1734. V sučasňij dobi je snaha v našych monastyrjach o postupno očiščovaňa o prvkiv, čudžich vychodnomu monašestvu i vyhcodnomu christijanstvu. V Monastyri v Prjašovi sja v časi postu služyť liturgija preždeosvjaščenych dariv cilyj tyždeň, byli zrušeny rizny molebny či svjata evcharistiji abo Christa čelovikoľubca. Ne praktizujuť sja adoraciji, ale je snaha o virnosť liturgičňij tradicji Vychodnoj Cerkvi. Vychodne monašestvo ne mať charizmu jak to vidime u riznych spoločenstvach na zapaďi. Naš osnovopoložnik sv. Vasilij Velikyj učiť, že dar - charizma je dana jednotlivcovi v obščežiitiji na obšče služiňa bratam. tym že sja ďilime tym darom joho rozmnožujeme, a chosnujeme sja darami druhych braťiv jak svojima vlastnyma. Toto, što sja hovoriť jak o charizmach v latinskim rozumiňu je pro sv. Vasilija lem forma služiňa: ci je to manuala robota čerez dajaky remesla, ci je to vychovateľska robota, svjaščennoslužiňa, intelektualna robota, dušpastyrstvo a dalše. Ciľom je samoposvjata i dosjahnuťa obožestvľiňa čerez oddavaňa sja kontemplativnomu sposobu žyvota, služiňu cerkovnoho pravila a z toho službi ľubovi čerez dušpastyrstvo ci inšy aktivity. Dalše si možete pročitati o najnovišij istoriji monachiv Činu sv. Vasilija na Sloveňsku