Narodil sa roku 329 v Cézarei Kappadockej. Pochádzal z početnej a významnej kresťanskej rodiny, ktorá dala Cirkvi niekoľko svätých (babička Makrína, rodičia Bazil a Emília, sestra Makrína, bratia Peter a Gregor Níssky. V útlom veku vychovávala Bazila jeho babička, sv. Makrína. V tomto období prekonal Bazil ťažkú chorobu, ktorej takmer podľahol. Zlé zdravie sa potom prejavovalo v celom jeho živote. Keď získal základné školské vzdelanie, začal študovať rétoriku. Prvým učiteľom mu bol otec, ktorý mal rétorickú školu. Po otcovej smrti pokračoval v štúdiu v Cézarei, potom v Carihrade (dnešný Istanbul) a nakoniec v Aténach, kde sa zrodilo jeho trvalé priateľstvo s sv. Gregorom Naziánským. V Aténach obaja poznali len dve cesty: jedna viedla do chrámu a druhá do školy. V tomto meste študoval Bazil päť rokov rétoriku, filozofiu a medicínu. Práve tu v ňom vznikla túžba po asketickom živote. Z Atén sa vrátil do Kappadócie a nejakú dobu účinkoval ako rétor. Potom odišiel do Egypta, Sýrie a Palestíny, kde poznával rôzne typy mníšskeho života. Krst prijal ako tridsať ročný v rieke Jordán ( v roku 359). Po návrate do Kappadócie vytvoril mníšsku komunitu na púšti v Ponte, ku ktorej sa pridal i jeho priateľ - sv. Gregor Naziánský. Obaja vzdelaní Kappadočania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali štúdiu svätého Písma a starších cirkevných spisovateľov, obzvlášť Origena. Pretože počet bratov stále vzrastal, vypracovali priatelia i pravidla spoločného života, ktoré sa neskôr stali základom mníšskych reguly na Východe no i na Západe. V púšti žil Bazil takmer behom celej vlády Juliána Apostaty. S nástupom cisára Valensa sa situácia katolíkov ešte zhoršila. Bazil bol povolaný k cézarejskému biskupovi Eusébiovi, aby ako teológ bránil božstvo Isusa Christa proti arianizmu. Roku 364 bol Bazil vysvätený na kňaza. To preňho znamenalo priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti. Keď potom nastal v Kappadócii hlad a neúroda, zastával sa Bazil chudého ľudu a donútil lichvárov s obilím, aby otvorili sýpky, a boháčov povzbudzoval k štedrosti. Sám každodenne sýtil mnoho ľudí, a to nielen kresťanov, ale aj židov. Úcta k nemu bola všeobecná, a tak bol po smrti biskupa Eusébia v roku 370 zvolený jeho nástupcom na stolci cézarejskom. Situácia v metropolii však bola zložitá a časť obyvateľov odmietla metropolitovi poslušnosť. Hlavnou Bazilovov úlohou bolo dosiahnuť na svojom území kľud. To potrebovalo silnú osobnosť. Bazil bol vynikajúci pastier, ale bol i temperamentný a pevnej vôle. V jeho povahe bola určitá prísnosť, ktorá sa niektorým zdala ako tvrdosť alebo ako pýcha. To vyvolalo nielen nepriateľstvo heretikov a cisára Valensa, ale i nepochopenie niektorých cirkevných predstaviteľov. Veľkým sklamaním bolo pre Bazila nedôverčivý ba až odmietavý postoj rímskeho pápeža Damasa, od ktorého žiadal pomoc pre herézy a nepokoje zmietanú východnú cirkev. Bazil sa tiež venoval reforme Bohoslužieb ( je autorom liturgie sv. Bazila), šíreniu mníšstva, zakladaniu rôznych ústavou pre nemocných, prestárlych, siroty a pocestných. Zakladal tiež školy. I keď mal Bazil mnoho nepriateľov, mal tak veľkú autoritu, že ho ani ariánsky zameraný cisár Valens nedokázal zbaviť katedry. Keď cisár vyslal k biskupovi vojvodu Modesta, ktorý mu hrozil zabavením majetku, vyhnanstvom a smrťou, Bazil mu odpovedal: "Aj keď mi vezmeš majetok, sám sa neobohatíš a mňa tím neochudobníš. Predpokladám, že nepotrebuješ tieto moje vetché šaty a niekoľko kníh, čo je celé moje bohatstvo. Vyhnanstvo pre mňa neexistuje, však nie som viazaný miestom a všade, kam ma pošlú, je zem Hospodinova. A čo mi môže urobiť mučenie? Však som tak slabý, že po prvom údere zomriem. A smrť je pre mňa darom, lebo ma skôr privedie k Bohu." Prekvapený vojvodca mu povedal: "Doteraz so mnou tak nikto nehovoril!" Bazil odpovedal: "Áno, však si ešte nikdy nehovoril s biskupom. Vo všetkom inom sme poslušní a pokorní, ale ak ide o Božie veci, vtedy hľadíme len na Boha a plníme jeho vôľu." Dvakrát bol cisár rozhodnutý poslať Bazila do vyhnanstva, ale po prvýkrát mu vážne onemocnel syn, ktorý bol zachránený Bazilovou modlitbou, a po druhýkrát sa cisárovi trikrát zlomilo v ruke pero, ktorým chcel listinu podpísať. A tak radšej zmenil svoje rozhodnutie. Prísny asketický život a mnoho utrpenia podkopalo i tak slabé svätcovo zdravie. Zomrel ako päťdesiat ročný dňa 1.1.379. Najväčšia Bazilova zásluha je to, že v dobe, keď boli rovnako mysliaci biskupi rozptýlený, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nicejského vyznania viery. Vypracoval terminológiu, ktorá sa stala celo cirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi, ktoré už samo o sebe činilo ariánstvo bezmocným. Jeho telo bolo križiakmi prenesené do Flander, jeho hlava sa nachádza v Athoskom monastyry sv. Atanáza a jeho ruka je uchovávaná v Benátkach.